Parto 5

NB: Se aperas frazoj en Esperanto malsupre tio signifas ke la traduko ne estas (fin)farita en la elektita lingvo.
(Por vidi la tekstojn en alia lingvo, uzu la supran falmenuon.)

Lingvo: Slovenčina (sk)

5. Esperanto z psychologického hľadiska

K svetovej jazykovej problematike môžeme pristupovať z rôznych hľadísk, napr. politického, jazykovedného, finančného atď. Táto časť pojednáva o pohľade psychológa Clauda Pirona, ktorý počas mnohých rokov pracoval ako prekladateľ pre OSN.

Esperantisti sa často sťažujú, že svet nechápe ich názor, alebo, že esperanto sa nerozvíja dosť rýchlo. U esperantistov rozšírený názor, že jazyk sa nerozvíja dosť rýchlo, pramení v jednej z najdôležitejších častí ľudskej psychiky - túžby. Ich túžbou je, aby esperanto napredovalo, a na túto túžbu reagujú ako malé dieťa: nechcú vidieť rozsah prekážok, ktoré stoja ako hrádza medzi ich želaním a jeho splnením.

Cítia frustráciu. Keď cítia frustráciu, namiesto toho, aby čelili tomuto faktu, že im od začiatku chýbal realistický pohľad, a následne, že chyba je v nich, začnú hľadať vinníka vonku. Tým je ostatný svet, ktorý ich prehliada. Toto je detinské, ale keď to hovorím, nechcem kritizovať, len chcem povedať niečo o normálnom fungovaní ľudskej psychiky: ak sa objaví silná túžba, máme sklon konať detinsky.

5.1.Jazykové vzťahy sú veľmi komplexné

Aj keď som povedal, že svet nechápe esperantistov, dotkol som sa psychologického aspektu záležitosti. Prečo svet nechápe esperantistov? Preto, že spoločnosť v zásade vôbec nechápe jazykovú situáciu. Prečo? Z mnohých príčin. Napríklad, jazykové vzťahy sú niečo veľmi komplexné a pochopiť niečo komplexné nie je ľahké. Keď je niečo veľmi komplexné, prirodzený spôsob porozumieť túto záležitosť je zjednodušiť ju. Následne má spoločnosť vo všeobecnosti len veľmi zjednodušený obraz o jazykovej situácii vo svete. Len schematický obraz.

Inou psychologickou príčinou, pre ktorú spoločnosť dobre nechápe jazykové problémy, je strach. To vás možno prekvapuje. A naozaj, ak poviete politikovi alebo jazykovedcovi, alebo aj niekomu, koho stretnete na ulici, že jedna z príčin, pre ktoré svet nerieši jazykové problémy, je strach, ten človek na vás bude pozerať ako na blázna. Po prvé preto, že pre osloveného jazykový problém jednoducho neexistuje. „Angličtina to rieši, alebo prekladatelia.“ Po druhé, ak problém vôbec existuje, je jasné, že nemá žiadnu spojitosť so strachom. „Nikto necíti strach z jazyka. Čo je to za hlúposť?“ odpovie vám ona alebo on. Ale mnohé strachy sú nevedomé. Necítime ich, čo je dobré, lebo bez toho by sa nedalo spokojne žiť. Ale faktom zostáva, že tieto strachy spôsobujú veľa neporiadku a chýb v našom spôsobe chápania reality.

Prečo jazyk vyvoláva strach? Opakujem, z rôznych príčin. Napríklad, jazyk je spojený s našou identitou. Jedného dňa v detstve sme si uvedomili, že naše prostredie hovorí takým alebo onakým jazykom, a že to nás definuje vo vzťahu k ostatnému svetu. Patríme ku skupine ľudí definovanej jazykom, ktorým hovoríme. Teda, v hĺbke psychiky, môj jazyk som ja. Široké použitie švajčiarsko-nemeckých dialektov je spôsobom, ako povedať: pozri, kto sme my, my nie sme Nemci. Alebo sa pozrite, ako reagujú Flámi alebo Katalánci: „Ak prenasledujú alebo kritizujú môj jazyk, prenasledujú alebo kritizujú mňa.“

Mnoho ľudí má odmietavý postoj k esperantu, preto, že v ňom vidia jazyk bez konkrétneho národa, teda jazyk bez ľudskej identity. To znamená, buď nie jazyk, alebo jazyk, ktorý je viac umelý ako ľudský, jazyk, ktorý je vo vzťahu k skutočným jazykom to, čo je robot vo vzťahu k skutočným ľuďom. A to evokuje strach. Je to strach podobný ako pri robotovi, o ktorom sa hovorí, že má ambíciu k univerzálnosti, zašliape všetky ostatné jazyky, všetky národy, všetko individuálne a živé, ničiac postupne všetko. To vám možno pripadá ako fantázia. Ale je to pravda.

Psychologická metóda nazývaná klinický rozhovor, v ktorom sa skúma, ktoré myšlienky alebo obrazy sa priraďujú jeden k druhému, ak požiadame niekoho, aby nám povedal, čo prechádza jeho mysľou po vyslovení jedného určitého slova, v tomto prípade „esperanto“, preukázala u mnohých ľudí existenciu tohto nevedomého strachu.

5.2. Tabu

Naozaj, tabu sa dotýka celej oblasti medzinárodnej a medzištátnej jazykovej komunikácie. Ak študujete dokumenty, ktoré sú produkované v tejto oblasti, budete konštatovať, že asi v 99% z nich akoby esperanto vôbec neexistovalo, ako keby ľudstvo nemalo žiadnu skúsenosť iným spôsobom komunikovať na medzinárodnej úrovni, než ako zvyčajne prekladaním, tlmočením alebo používaním prestížneho národného jazyka, ako je angličtina. Esperanto je tabu. To dokazuje, že ak sa jedná o nejaké tabu, odmieta sa porovnávať.

Ak sa vo vede chce dokázať hodnota niečoho, vždy sa daný jav alebo vec s niečím porovnáva. Skôr než sa rozhodne o novom lieku, porovnáva sa jeho účinnosť s inými známymi substanciami. A ak sa rozhoduje o vykonaní nejakého veľkého diela, napríklad postaviť nový štadión, čo sa robí? Vydá sa výzva na ponuky. Navrhuje sa rôznym firmám podať projekty a potom sa porovnávajú rôzne ponuky, aby sa prijala tá najrozumnejšia, v závislosti od ceny a iných kritérií, ktoré treba brať do úvahy. To je normálny postup.

V skutočnosti existuje vedecká metóda o umení rozhodnúť sa pri vyberaní najlepšieho spôsobu na dosiahnutie určeného cieľa. Táto vedecká metóda sa nazýva "operačný výskum". Ak sa aplikujú pravidlá tohto výskumu na jazykový problém, možno skonštatovať, že zo všetkých súčasných prostriedkov optimálnym na dosiahnutie cieľa je esperanto.

Ale na to je nevyhnutné porovnať navzájom rôzne systémy, teda vidieť objektívne, v praxi (v teréne, ako sa hovorí), ako sa esperanto prezentuje vo vzťahu ku gestám, koktaniu v nie dobre ovládanom jazyku, k používaniu angličtiny, k prekladaniu dokumentov a tlmočeniu prejavov, či už súčasných alebo neskorších, k používaniu latinky atď. Len toto porovnanie umožní dospieť k záveru, ktorý systém je najlepší.

Ale hoci dokumenty o jazykovej situácií, či v OSN, či v EU, alebo v jazykovedných odboroch univerzít atď. obsahujú tisícky strán, takých dokumentov, ktoré pristupujú k týmto problémom na základe porovnania zahŕňajúceho esperanto, je menej než prstov na ruke jedného človeka. Pretože porovnanie rôznych možných riešení problémov je niečo tak časté v iných oblastiach, jeho neprítomnosť na poli medzinárodnej jazykovej komunikácie ukazuje, že tu pôsobí tabu.

5.3. V čom pramení toto tabu?

Prečo tento tabuizovaný prístup k jazykovému problému? Príčiny sú znova rôzne. Sú politické príčiny. Myšlienka, že "obyčajní ľudia" by mohli bez prekážok komunikovať medzi národmi, sa nepáči mnohým štátom. Sú sociálne príčiny. Tá istá možnosť sa nepáči privilegovaným sociálnym vrstvám. Ľudia, ktorí ovládajú dostatočne angličtinu alebo iný dôležitý jazyk, majú veľa výhod nad ľuďmi, ktorí poznajú len niekoľko miestnych jazykov. Vôbec si neželajú stratiť túto výhodu. Je to zvlášť viditeľné v tzv. treťom svete.

Ale ja si myslím, že hlavné príčiny sú psychické. Jadro problému leží v emočnej zaťaženosti, atmosfére pojmu "jazyk", v jeho schopnosti rozoznieť veľmi hlboké vlákna našej duše. Myslíme pojmami alebo slovami. A slová a pojmy nie sú len záležitosti intelektu, majú nejaký emotívny, nejaký citový základ. Nie všetky, ale mnohé. Ak poviem "vojna" alebo "peniaze", alebo "matka", alebo "sex", alebo "atómová energia", niečo vibruje hlboko vo vás, napriek tomu, že si to v zásade neuvedomujete. Iným slovom, nie sme ľahostajní voči veľkej časti našich pojmov, hlavne k tým, ktoré sú nejako spojené s našimi túžbami, potrebami, naším úsilím, potešením, utrpením, mocou atď.

Medzi týmito pojmami so silným emocionálnym nábojom sa nachádza aj pojem "jazyk". Prečo? Lebo jazyk evokuje schopnosť porozumenia a možnosť byť chápaný je jednou z najzákladnejších túžob človeka. Ak máme nejaké starosti alebo trápenie, ak o tom môžeme hovoriť niekomu, kto nás bude počúvať a chápavo reagovať, budeme to cítiť ako pomoc, uskutoční sa nejaké rozdelenie starostí alebo utrpenia, tým spôsobom, že sa už necítime sami a budeme nám lepšie.

Ak bábätko trpí a kričí, veľmi často kvôli nepochopeniu, reakcia vedľa stojaceho dospelého je chybná, alebo vôbec neprichádza, okrem výrazu bezmocnosti na tvári. Ale ak dieťatko vie hovoriť a môže povedať: "Bolí ma v uchu", reakcia dospelého je úplne iná. Uskutočňuje sa komunikácia, ktorá mení život. Pretože sa taká komunikácia najčastejšie a najúčinnejšie uskutočňuje s matkou, emocionálny podtón pojmu "jazyk" obsahuje aj city k nej. Preto sa vo väčšine jazykov hovorí "materinský jazyk", aj keď v skutočnosti ide o jazyk rodičovský alebo jazyk určitého prostredia.

Pozrite, ako emociálne reagujú ľudia, ak sa objaví návrh na zmenu pravopisu. Pozorne si pozrite argumenty a uvidíte, že nič skutočne rozumné sa tam neobjavuje. Ide jednoducho o emócie, tie emócie, ktoré vždy rozvibruje pojem "jazyk".

5.4. Aj "otec", aj "matka"

Esperanto sa javí ako monštrum, lebo sa hovorí, že ho vytvoril jeden muž. Iným slovom, má "otca". Ale nemá "matku". Je obludným produktom nejakého úchylného samotára. K tomuto názoru prispievajú mnohé definície, ktoré je možné nájsť v slovníkoch, encyklopédiách, publikáciách o jazykoch alebo esperantských informačných prostriedkoch, podľa ktorých "Esperanto bolo vytvorené Zamenhofom v roku 1887". V skutočnosti esperanto nevzniklo v roku 1887. V tomto roku sa objavilo semienko tohto jazyka a toto semienko počas mnohých rokov najskôr rástlo a transformovalo sa v Zamenhofovej mysli a v jeho zošitoch.

Po takom dlhom procese, porovnateľnom s procesom postupného rastu semienka rastliny, bol projekt publikovaný, to znamená, že semienko bolo zasiate. Ale toto semienko sa mohlo stať niečím živým, len ak ho pôda prijala. A tou pôdou je "matka" esperanta, to je spoločenstvo tých prvých idealistov, ktorí prijali semienko a dali mu prostredie, v ktorom mohlo rásť, transformovať sa a stať sa dostatočne životaschopným, aby žilo nezávisle od kohokoľvek.

Esperanto, ako sa používa dnes, nie je Zamenhofovým dielom. Je to jazyk, ktorý sa vyvinul na základe Zamenhofovho projektu, počas storočného používania ľuďmi veľmi rozdielnymi. Je to jazyk, ktorý sa vyvinul úplne prirodzene, používaním, tvorením, striedaním návrhov a protinávrhov, najčastejšie nevedomých. Nie je monštrum, ktorému dal vznik nejaký človek, má "otca", áno, obdivuhodného "otca", "otca", ktorý do neho dal neuveriteľne vhodný životný potenciál, ale má aj "matku", ktorá sa oň láskavo starala, ktorá mu - oveľa viac, než mohol sám "otec" - dala život.

5.5. V dlhej perspektíve

Vidíte, že psychologické aspekty esperanta a svetového jazykového problému sú oveľa komplexnejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. V psychike väčšiny jednotlivcov sa nachádza veľký odpor k samotnej myšlienke medzinárodného jazyka (ktorý nie je tiež národným jazykom). Pre tento odpor takmer nikto z politických, sociálnych a intelektuálnych elít neakceptuje jasné preskúmanie tejto záležitosti.

Odpor bude ďalej trvať a bude ostrý, určite. Tak ako je možné niečo vnímať len vtedy, keď sme v tomto smere pripravení, tak v súčasnosti veľa ľudí jednoducho nepočuje, čo sa o esperante hovorí; ich myseľ nie je pripravená, a tak vety idú pomimo, bez toho, aby do nich prenikli. Áno, odpor bude silný. Ale v dlhšej perspektíve pravdepodobne nebude môcť zvíťaziť nad faktami.

(Skrátená verzia prednášky od Clauda Pirona v roku 1998.)